Knihovníčka Alexandra Šrámková získala ocenenie za ľudský prístup: „Deti nás poznajú po mene“

Niektorí ľudia si získajú pozornosť veľkými činmi. Ďalší zase tým, ako každý deň pristupujú k ľuďom okolo seba. Práve medzi nich patrí aj knihovníčka Alexandra Šrámková z pobočky Dlhé Hony Verejnej knižnice Michala Rešetku. Rodáčka z Hornej Súče získala ocenenie v rámci projektu trenČIN z dielne Európskeho hlavného mesta kultúry Trenčín 2026. Ten oceňuje ľudí, ktorí svojou každodennou ochotou, ľudskosťou a nezištnými skutkami robia Trenčín lepším miestom pre život.

Z letnej výpomoci nové poslanie

Alexandra Šrámková žije v Trenčíne od roku 2002, pričom knihovníckej práci sa venuje posledných deväť rokov. K tejto profesii sa dostala tak trochu náhodou – pôvodne malo ísť iba o krátkodobú výpomoc do letnej čitárne. „Kamarátka pracovala v knižnici a kedysi som sa jej pýtala, či by tam nebolo voľné miesto. Sľúbila mi, že keď sa niečo objaví, dá mi vedieť,“ spomína. Neskôr jej zavolala s ponukou práce na leto. Po niekoľkých týždňoch sa však ukázalo, že by v knižnici mohla zostať natrvalo.

Za roky práce si Alexandra vytvorila blízky vzťah nielen ku knihám, ale najmä k ľuďom, ktorí na pobočku prichádzajú. Práve jej prístup, ochota venovať sa druhým a dlhoročná spolupráca so školákmi zaujali aj učiteľku zo Základnej školy Dlhé Hony, ktorá ju navrhla na ocenenie v rámci projektu trenČIN. „Bola som zaskočená, pretože som to vôbec nečakala. Potešilo ma to a zároveň aj dojalo,“ hovorí Alexandra Šrámková.

V nominácii sa spomína najmä jej ľudský prístup, ako aj ochota pomôcť pri hľadaní ďalších knižných príbehov. Súčasťou projektu trenČIN je aj takzvaná živá reťaz. Každý nominovaný človek má navrhnúť ďalšieho, komu by chcel venovať pozornosť. „Mne napadla pani, ktorá pracuje s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením. Chodia k nám do knižnice a veľmi sa mi páči jej prístup. Je neskutočne trpezlivá, venuje sa každému podľa toho, čo ho zaujíma. Je vidieť, že tú prácu robí srdcom,“ vysvetľuje.

Deti ich poznajú po mene

Pobočka na Dlhých Honoch spolupracuje najmä s tamojšou základnou školou. Knihovníčky pripravujú spoločné čítania, tematické programy aj čitateľské krúžky. Učitelia často prídu s témou, ktorú práve preberajú, a knižnica k nej pripraví vhodné knihy či aktivity. „Vzťah ku knihám je dobré budovať čo najskôr,“ vysvetľuje Alexandra.

Aj preto kladú obe knihovníčky na pobočke veľký dôraz na to, aby sa najmenší čitatelia cítili medzi regálmi príjemne. „Keď robíme podujatia, predstavujeme sa ako knihovníčka Saša a knihovníčka Barborka. Nechceme byť príliš oficiálne. Chceme, aby k nám mali deti bližšie.“

Výsledok vidí každý deň. Deti ju často pozdravia cestou zo školy alebo sa zastavia len tak, aby prehodili pár viet. „Keď nemajú blok ani ostych pred človekom za pultom, oveľa ľahšie si k nám nájdu cestu.“

Na pobočku však nechodia iba školáci. Keďže má k dispozícii aj novinky, mnohí čitatelia si  prídu aj po knihy, ku ktorým by sa možno v hlavnej budove dostali o niečo neskôr.

Za knihami je množstvo práce, ktorú čitatelia nevidia

Alexandra zároveň hovorí, že predstava knihovníka, ktorý počas práce iba sedí a číta knihy, je vzdialená realite. „To jednoducho nejde. Za tou prácou je veľa vecí, ktoré čitateľ nevidí. Knihy treba spracovať, pripravovať podujatia, komunikovať s ľuďmi. Je toho oveľa viac.“ Napriek tomu hovorí, že aj po rokoch ju práca stále baví, hoci nie je vždy jednoduchá.

„Je to veľmi komunitná práca. Niekedy človek nie je len knihovník, ale trochu aj psychológ. Ľudia prídu, chcú sa porozprávať, zdieľať svoje zážitky a dojmy. A práve to je na tejto práci krásne – že človek nie je iba medzi knihami, ale je aj súčasťou života čitateľov, ktorí za ním prichádzajú.“